1. Základné pojmy a stručný historický náčrt vývoja kánonickej vedy: ius ako norma agendi, ius ako facultas agendi; prečo „kánon“; pramene práva; rímske právo a jeho renesancia v právnickej škole v Bologni: Irnerius, Ján Gratián a jeho metóda spracovania práva. Rajmund z Peňafortu. Dekrétisti, Dekretalisti, Bullaria; Corpus Iuris Canonici; Kódex kánonického práva z roku 1917; Kódex kánonického práva z roku 1983; Kódex kánonov Východných cirkví; Apoštolská konštitúcia „Pastor bonus“.
ius ako norma agendi – právo ako norma (miera ľudského konania)
ius ako facultas agendi – právo v subjektívnom zmysle, subjekt je spôsobilý k nejakému konaniu preto, lebo mu to zaručuje právna norma
Kánon – z gréckeho slova „kanón“ = regula, miera na meranie správnosti uhla: znamená jednotku miery (canna), kritérium rozlišovania (regula), normu správania (zákon) a taxytívny zoznam poslušnosti (katalóg)
Pramene práva – prameň = z čoho pochádza nejaká vec, alebo v čom má vec svoj pôvod, vznik; právne pramene: materiálne (faktory prírody, vplývajú na vznik právnych noriem) a formálne (úkony, ktorými právny poriadok cez príslušné právne normy viaže právny účinok – vznik, modifikáciu, zánik právnych noriem)
Rímske právo a jeho renesancia v právnickej škole v Bologni - Rimania – zákon = LEX, Gréci – nomos= NOMOI; - koncil chcel odlíšiť zákon a nomos, preto = KANON; - Justinián: vydal zbierku svojich zákonov; - Irnérius (6-7 storočie): Bologna – pravoslávna škola, vyhľadáva pôvodné legislatívne texty rímskych cisárov, študoval ich a komentoval; - R 1440 – mních Ján Gratia : concordia discordantium kanonum (svornosť - nesvornosť) → základy kánonickej vedy; text nikdy nebol vyhlásený za záväzný, ale je predmetom štúdia na mnohých UNI; - poznámky sa začali oddeľovať → vznikali summy (komentáre); - dekretáriá – oficiálne nariadenia pápežov (dekretáristi); - bulláriá – zbierky pápež. oficiálnych nariadení (bula – pápežská bula, pápežská apoštolská konštitúcia)
Corpus Iuris Canonici - Kódex = korpus (telo) Korpus kánonického práva (nie súbor zozbieraných kánonov) rozumieme šesť zbierok kánonického práva: Graciánov dekrét (cca R1140), učebnica kánonického práva na veľa stredovekých fakultách, dekretáliá Gregora IX., ...
CIC 1917 – rozhodnutie od Pia X. → zomrel, Benedikt XV. 28.júna 1917 promulgovaný → platnosť 19.mája 1918: rozdelený na 5 kníh (kniha: tituly a kapitoly) = 2414 kánonov
Kódex kánonov Východných cirkví – 18. 10. 1990 promulgovaný Jánom Pavlom II., 1.10.1991 platný; 1546 kánonov, rozdelený na tituly a tituly na kapitoly (6 úvodných kánonov + 30 titulov)
Apoštolská konštitúcia „Pastor bonus“ – (Ján Pavol II.) promulgovaná 28.6.1988, platná 1.3.1989, rozdelená na 193 článkov
2. Názvy kníh Kódexu kánonického práva (7). Názvy titulov prvej knihy Kódexu kánonického práva (11). Analýza šiestich úvodných kánonov prvej knihy Kódexu kánonického práva. Cirkevné zákony: definícia, typológia, výklad (kánony 7-23). Všeobecné dekréty a inštrukcie (kánony 29-34). Jednotlivé administratívne úkony: definícia a typológia (kánony 35-93).
3. Učiaca úloha Cirkvi
4. Posväcovacia úloha Cirkvi
3. Všeobecné dekréty a pokyny
4. Jednotlivé administratívne úkony
5. Štatúty a poriadky
6. Fyzické a právnické osoby
Analýza šiestich úvodných kánonov prvej knihy CIC: prvých šesť kánonov je úvodných
1. vzťahuje sa len na latinskú cirkev (rímsko-katolícku cirkev)
2. týka sa liturgie – zákony kódexu nemajú v úmysle meniť liturgiu (vyššie postavený je kódex)
3. zmluvy Sv. Stolice a medzi Slovenskom (R. 2004 ohľadom výchovy a vzdelávania → ak by bolo v kódexe niečo iné ako v zmluve, platí zmluva)
6. vymenováva presne to, čo sa rieši
Cirkevné zákony: definícia, typológia, výklad (kánony 7-23) – v kódexe nie je definícia zákona; - typy zákona:
1. kategória: univerzálny: platí všade na zemi, ale len pre tých, pre ktorých bol daný
partikulárny: vydaný autoritou partikulárnej cirkvi a platí územne
2. kategória (kán.10): zákony zneschopňujúce – výslovne majú uvedené, že robia osobu neschopnou právneho úkonu
zákony zneplatňujúce – okolnosti stanovené zákonom, kt. ak sa nezachovajú, úkon nie je platný
- výklad zákona: výklad – snažím sa zistiť 1) zákonodarcu 2) teritoriálny rozsah 3) personálny rozsah 4) materiálny rozsah
- robíme na základe dikcie (podľa vlastného významu slov v texte alebo kontexte)
- typy výkladov: 1. kategória – autentický (podáva zákonodarca), súdny, doktrinálny
Všeobecné dekréty a inštrukcie (kánony 29-34)
Kán. 29 - Všeobecné dekréty, ktorými kompetentný zákonodarca vydáva spoločné predpisy pre spoločenstvo schopné prijať zákon, sú vlastne zákony a riadia sa predpismi kánonov o zákonoch.
Kán. 30 - Kto má iba výkonnú moc, nemôže vydať všeobecný dekrét, o ktorom sa hovorí v kán. 29, ak mu to kompetentný zákonodarca v jednotlivých prípadoch podľa normy práva výslovne neudelil a pritom neboli zachované podmienky, stanovené v úkone udelenia.
Kán. 31 - § 1. Všeobecné vykonávacie dekréty, bližšie vymedzujúce spôsoby, ktoré treba zachovávať pri uplatňovaní zákona alebo ktorými sa vymáha zachovávanie zákonov, môžu v medziach svojej kompetencie vydávať tí, ktorí majú výkonnú moc.
Kán. 31 - § 2. Čo sa týka vyhlásenia a vakancie dekrétov, o ktorých sa hovorí v § 1, majú sa zachovať predpisy kán. 8.
Kán. 32 - Všeobecné vykonávacie dekréty zaväzujú tých, ktorých viažu zákony, pre ktoré tie isté dekréty vymedzujú spôsoby ich uplatňovania alebo vymáhajú ich zachovávanie.
Kán. 33 - § 1. Všeobecné vykonávacie dekréty, hoci sa vydávajú v direktóriách alebo v inak nazvaných dokumentoch, nerušia zákony ani čiastočne a ich predpisy, ktoré sú v rozpore so zákonmi, nemajú nijakú účinnosť.
Kán. 33 - § 2. Tú istú účinnosť strácajú explicitným alebo implicitným odvolaním zo strany kompetentnej vrchnosti, ako aj zaniknutím zákona, na vykonávanie ktorého boli vydané; nezanikajú však ukončením práva toho, kto ich vydal, ak sa výslovne neurčuje niečo protikladné.
Kán. 34 - § 1. Pokyny, ktoré totiž vysvetľujú predpisy zákonov, ako aj rozvádzajú a vymedzujú postupy, ktoré treba zachovávať pri ich vykonávaní, vydávajú sa na používanie tým, ktorí sa majú starať, aby sa zákony vykonávali, a zaväzujú ich pri vykonávaní zákonov; tieto pokyny zákonne vydávajú v medziach svojej kompetencie tí, ktorí majú výkonnú moc.
Kán. 34 - § 2. Nariadenia pokynov ani čiastočne nerušia zákony a tie, ktoré nemožno dať do súladu s predpismi zákonov, nemajú nijakú účinnosť.
Kán. 34 - § 3. Pokyny strácajú účinnosť nielen explicitným alebo implicitným odvolaním zo strany kompetentnej vrchnosti, ktorá ich vydala, alebo od nej vyššej vrchnosti, ale aj zaniknutím zákona, na ktorého vysvetlenie alebo vykonávanie boli vydané.
Jednotlivé administratívne úkony: definícia a typológia (kánony 35-93)
Kán. 35 - Jednotlivý administratívny úkon, či je to dekrét, alebo príkaz, alebo je to reskript, môže v medziach svojej kompetencie vydať ten, kto má výkonnú moc, pri zachovaní predpisu kán. 76, § 1.
Kán. 36 - § 1. Administratívny úkon treba chápať podľa vlastného významu slov a podľa bežného rečového úzu. V pochybnosti tie administratívne úkony, ktoré sa vzťahujú na spory alebo v ktorých sa hrozí trestami, alebo sa nimi tresty ukladajú, alebo sa zužujú práva osoby, alebo sa narúšajú nadobudnuté práva iných, alebo sú v rozpore so zákonom vydaným v prospech súkromných osôb, podliehajú striktnému výkladu; všetky ostatné širokému.
Kán. 36 - § 2. Administratívny úkon sa okrem výslovne uvedených prípadov nesmie rozširovať na iné.
Kán. 37 - Administratívny úkon, ktorý sa vzťahuje na vonkajšie fórum, treba zaznamenať písomne; rovnako aj úkon jeho vykonania, ak je daný v poverovacej forme.
Kán. 38 - Administratívny úkon, aj keď ide o reskript vydaný z vlastného popudu, nemá účinok, pokiaľ porušuje nadobudnuté právo iného alebo je v rozpore so zákonom alebo so schváleným zvykom, ak kompetentná vrchnosť výslovne nepripojila čiastočne zrušovaciu doložku.
Kán. 39 - Podmienky uvedené v administratívnom úkone sa iba vtedy považujú za podmienky spojené s platnosťou, keď sú vyjadrené spojkami: ak, ak nie, len keď.
Kán. 40 - Vykonávateľ nejakého administratívneho úkonu neplatne plní svoju úlohu pred prijatím listiny a preskúmaním jej hodnovernosti a neporušenosti, ak ho predbežne s ňou neoboznámila vrchnosť, ktorá tento úkon vydala.
Kán. 41 - Vykonávateľ administratívneho úkonu, ktorému sa zveruje iba služba vykonania, nemôže odoprieť vykonanie tohto úkonu, ak nie je zrejmé, že tento úkon je nulitný alebo že z iného vážneho dôvodu je neprípustný, alebo nie sú splnené podmienky, uvedené v samom administratívnom úkone; ak sa však vykonanie administratívneho úkonu vzhľadom na okolnosti osoby alebo miesta zdá nevhodné, vykonávateľ má vykonanie odložiť; v takýchto prípadoch má hneď upovedomiť vrchnosť, ktorá úkon vydala.
Kán. 42 - Vykonávateľ administratívneho úkonu musí postupovať podľa normy mandátu; ak však podstatné podmienky uvedené v liste nesplnil a nezachoval podstatnú formu postupovania, vykonanie je neplatné.
Kán. 43 - Vykonávateľ administratívneho úkonu sa podľa svojho rozumného uváženia môže dať zastúpiť iným, ak zastupovanie nebolo zakázané alebo vykonávateľ nebol zvolený so zreteľom na osobu, alebo osoba zástupcu nebola vopred určená; v týchto prípadoch je však vykonávateľovi dovolené zveriť prípravné úkony inému.
Kán. 44 - Administratívny úkon môže vykonať aj nástupca vykonávateľa v úrade, ak vykonávateľ nebol zvolený so zreteľom na osobu.
Kán. 45 - Ak sa vykonávateľ pri vykonávaní administratívneho úkonu akokoľvek zmýlil, je mu dovolené ten istý úkon znova vykonať.
Kán. 46 - Administratívny úkon nezaniká ukončením práva toho, kto ho vydal, ak právo výslovne neurčuje niečo iné.
Kán. 47 - Odvolanie administratívneho úkonu iným administratívnym úkonom kompetentnej vrchnosti nadobúda účinok iba od chvíle, keď sa odvolanie zákonne dá na vedomie osobe, pre ktorú bol úkon vydaný.
Kán. 48 - Jednotlivým dekrétom sa rozumie administratívny úkon, vydaný kompetentnou výkonnou vrchnosťou, ktorým sa podľa noriem práva pre jednotlivý prípad vydáva rozhodnutie alebo vykonáva poverenie, ktoré svojou povahou nepredpokladajú, že niekto podal žiadosť.
Kán. 49 - Jednotlivý príkaz je dekrét, ktorým sa osobe alebo určitým osobám priamo a zákonne nariaďuje niečo vykonať alebo od niečoho upustiť najmä na vymáhanie zachovávania zákona.
Kán. 50 - Pred vydaním jednotlivého dekrétu si má vrchnosť zadovážiť potrebné poznatky a dôkazy a podľa možnosti vypočuť tých, ktorých práva by mohli byť porušené.
Kán. 51 - Dekrét sa má vydať písomne, a ak ide o rozhodnutie, aspoň so súhrnným uvedením dôvodov.
Kán. 52 - Jednotlivý dekrét má účinnosť iba vo veciach, o ktorých rozhoduje, a voči osobám, ktorým bol daný; tie však zaväzuje všade, ak nie je zrejmé niečo iné.
Kán. 53 - Ak si dekréty navzájom protirečia, osobitný prevažuje nad všeobecným v tých veciach, ktoré vyjadruje osobitne; ak sú rovnako osobitné alebo všeobecné, neskorším sa predchádzajúci ruší natoľko, nakoľko mu protirečí.
Kán. 54 - § 1. Jednotlivý dekrét, ktorého uplatnenie sa zveruje vykonávateľovi, má účinok od chvíle vykonania; inak od chvíle, keď sa dá na vedomie osobe autoritou toho, kto vydáva rozhodnutie.
Kán. 54 - § 2. Aby sa mohlo vymáhať zachovávanie jednotlivého dekrétu, treba ho dať na vedomie podľa normy práva zákonným dokumentom.
Kán. 55 - Pri zachovaní predpisu kán. 37 a 51, keď veľmi vážny dôvod prekáža, aby sa napísaný text dekrétu odovzdal, dekrét sa považuje za daný na vedomie, keď sa pred notárom alebo dvoma svedkami prečíta tomu, komu je určený, a vyhotoví sa zápisnica, ktorú všetci prítomní majú podpísať.
Kán. 56 - Dekrét sa považuje za doručený, ak ten, komu je určený, bol riadne predvolaný, aby si dekrét prevzal alebo si ho vypočul, bez oprávneného dôvodu sa nedostavil alebo odmietol podpísať.
Kán. 57 - § 1. Vždy, keď zákon prikazuje vydanie dekrétu, alebo keď ten, koho sa to týka, zákonne podá žiadosť alebo rekurz o vydanie dekrétu, kompetentná vrchnosť má urobiť opatrenie do troch mesiacov od prijatia žiadosti alebo rekurzu, ak zákon nepredpisuje inú lehotu.
Kán. 57 - § 2. Ak po uplynutí tejto lehoty nebol dekrét vydaný, vzhľadom na podanie ďalšieho rekurzu sa prezumuje, že odpoveď je záporná.
Kán. 57 - § 3. Prezumovaná záporná odpoveď neoslobodzuje kompetentnú vrchnosť od povinnosti dekrét vyniesť, ba ani od nahradenia prípadnej spôsobenej škody podľa normy kán. 128.
Kán. 58 - § 1. Jednotlivý dekrét stráca účinnosť zákonným odvolaním zo strany kompetentnej vrchnosti, ako aj zaniknutím zákona, na vykonávanie ktorého bol dekrét vydaný.
Kán. 58 - § 2. Jednotlivý príkaz, ktorý nebol uložený zákonným dokumentom, zaniká ukončením práva prikazujúceho.
Kán. 59 - § 1. Reskriptom sa rozumie administratívny úkon, vydaný písomne kompetentnou výkonnou vrchnosťou, ktorým sa podľa povahy veci na žiadosť niekoho udeľuje privilégium, dišpenz alebo iná milosť.
Kán. 59 - § 2. Predpisy stanovené pre reskripty platia aj pre udeľovanie povolenia, ako aj pre ústne udeľovanie milostí, ak nie je zrejmé niečo iné.
Kán. 60 - Každý si môže vyžiadať akýkoľvek reskript, ak sa mu to výslovne nezabraňuje.
Kán. 61 - Ak nie je zrejmé niečo iné, reskript možno vyžiadať pre iného aj bez jeho súhlasu a platí pred jeho prijatím pri neporušení opačných doložiek.
Kán. 62 - Reskript, ktorý nemá vykonávateľa, má účinok od chvíle, keď listina bola vydaná; ostatné reskripty od chvíle vykonania.
Kán. 63 - § 1. Platnosti reskriptu prekáža subrepcia čiže zatajenie pravdy, ak v žiadosti nebolo uvedené, čo podľa zákona, kánonického štýlu a kánonickej praxe treba k platnosti uviesť, ak nejde o reskript milosti, ktorý bol daný z vlastného popudu.
Kán. 63 - § 2. Takisto platnosti reskriptu prekáža obrepcia čiže predostretie nepravdy, ak ani jeden z predložených motivujúcich dôvodov nie je pravdivý.
Kán. 63 - § 3. V reskriptoch, ktoré nemajú nijakého vykonávateľa, motivujúci dôvod musí byť pravdivý v čase, keď bol reskript vydaný; v ostatných reskriptoch v čase vykonania.
Kán. 64 - Pri neporušení práva Penitenciárie pre vnútorné fórum milosť, ktorú odmietlo ktorékoľvek dikastérium Rímskej kúrie, nemôže platne udeliť iné dikastérium tej istej kúrie ani iná kompetentná vrchnosť nižšia ako Rímsky veľkňaz bez súhlasu dikastéria, s ktorým sa konanie začalo.
Kán. 65 - § 1. Pri neporušení predpisov § 2. a 3. nikto nemá žiadať od iného ordinára milosť, ktorú mu odoprel vlastný ordinár, bez uvedenia, že mu bola milosť odopretá; ak je to uvedené, ordinár nemá udeliť milosť, ak nepozná dôvody odopretia prvým ordinárom.
Kán. 65 - § 2. Milosť, ktorú odoprel generálny vikár alebo biskupský vikár, nemôže platne udeliť iný vikár toho istého biskupa, aj keď má od vikára, ktorý milosť odoprel, dôvody odopretia.
Kán. 65 - § 3. Milosť odopretá generálnym vikárom alebo biskupským vikárom a potom bez uvedenia tohto odopretia vyžiadaná od diecézneho biskupa je neplatná; avšak milosť, ktorú odoprel diecézny biskup, nemožno platne vyžiadať, hoci sa jej odopretie aj uvedie, od jeho generálneho vikára alebo biskupského vikára bez súhlasu biskupa.
Kán. 66 - Reskript sa nestáva neplatným, ak je v ňom omyl týkajúci sa mena osoby, ktorej sa dáva alebo ktorá ho vydáva, alebo miesta, v ktorom býva, alebo veci, o ktorú ide, len keď podľa úsudku ordinára nie je nijaká pochybnosť o samej osobe alebo o veci.
Kán. 67 - § 1. Ak sa stane, že v jednej a tej istej veci sa vyžiadajú dva navzájom si protirečiace reskripty, osobitný prevažuje nad všeobecným v tých veciach, ktoré vyjadruje osobitne.
Kán. 67 - § 2. Ak sú rovnako osobitné alebo všeobecné, časovo prvší prevažuje nad neskorším, ak v druhom nie je výslovná zmienka o prvšom alebo ak prvší žiadateľ podvodne alebo v dôsledku značnej nedbanlivosti reskript nepoužil.
Kán. 67 - § 3. V pochybnosti, či reskript je platný alebo nie, treba sa obrátiť na toho, kto reskript vydal.
Kán. 68 - Reskript Apoštolskej stolice, ktorý nemá vykonávateľa, treba predostrieť ordinárovi žiadateľa len vtedy, keď sa to v samom liste prikazuje alebo keď ide o verejné záležitosti, alebo keď treba overiť podmienky.
Kán. 69 - Reskript, ktorý nemá vymedzený čas na predostretie, môže sa vykonávateľovi predložiť hocikedy, len nech je to bez klamstva a podvodu.
Kán. 70 - Ak sa v reskripte samo udelenie zveruje vykonávateľovi, je vecou jeho samého, či na základe svojho rozumného uváženia a svedomia milosť udelí alebo odoprie.
Kán. 71 - Nikto nie je povinný použiť reskript udelený len na jeho prospech, ak ho z iného dôvodu na to nezaväzuje kánonická povinnosť.
Kán. 72 - Reskripty udelené Apoštolskou stolicou, ktoré zanikli, môže diecézny biskup z oprávneného dôvodu raz predĺžiť, nie však na dlhšie ako tri mesiace.
Kán. 73 - Protikladným zákonom sa nijaké reskripty neodvolávajú, ak sa v samom zákone neurčuje niečo iné.
Kán. 74 - Hoci niekto môže ústne udelenú milosť užívať vo vnútornom fóre, pre vonkajšie fórum je povinný ju dokázať, kedykoľvek sa to od neho zákonne žiada.
Kán. 75 - Ak reskript obsahuje privilégium alebo dišpenz, majú sa navyše zachovávať predpisy nasledujúcich kánonov.
Kán. 76 - § 1. Privilégium čiže milosť danú osobitným úkonom v prospech určitých osôb tak fyzických, ako aj právnických môže udeliť zákonodarca, ako aj výkonná vrchnosť, ktorej zákonodarca túto moc udelil.
Kán. 76 - § 2. Storočné alebo od nepamäti trvajúce vlastnenie utvára prezumpciu, že privilégium bolo udelené.
Kán. 77 - Privilégium treba vykladať podľa normy kán. 36, § 1. avšak vždy treba použiť taký výklad, aby ním tí, ktorí boli obdarení privilégiom, naozaj dosiahli nejakú milosť.
Kán. 78 - § 3. Vecné privilégium zaniká úplným zánikom veci alebo miesta; avšak miestne privilégium oživne, ak sa miesto počas päťdesiatich rokov obnoví.
Kán. 79 - Privilégium zaniká odvolaním kompetentnou vrchnosťou podľa normy kán. 47 pri zachovaní predpisu kán. 81.
Kán. 80 - § 1. Žiadne privilégium nezaniká zrieknutím sa, ak ho neprijala kompetentná vrchnosť.
Kán. 80 - § 2. Každá fyzická osoba sa môže zriecť privilégia, ktoré bolo udelené len v jej prospech.
Kán. 80 - § 3. Privilégia, ktoré bolo udelené nejakej právnickej osobe z dôvodu dôstojnosti miesta alebo veci, sa jednotlivé osoby nemôžu zriecť; ani sama právnická osoba nemá právo sa zriecť privilégia, ktoré jej bolo udelené, ak zrieknutie predstavuje pre Cirkev alebo pre iných ujmu.
Kán. 81 - Privilégium nezaniká ukončením práva toho, kto ho udelil, ak nebolo udelené s doložkou podľa nášho dobrozdania alebo s inou rovnocennou doložkou.
Kán. 82 - Privilégium, ktoré nie je na ťarchu iným, nezaniká jeho neužívaním alebo protikladným užívaním; to však, ktoré je na ťarchu iným, stráca sa, ak nastane zákonné premlčanie.
Kán. 83 - § 1. Privilégium zaniká uplynutím času alebo vyčerpaním počtu prípadov, pre ktoré bolo udelené, pri zachovaní predpisu kán. 142, § 2.
Kán. 83 - § 2. Zaniká aj vtedy, keď sa postupom času okolnosti podľa úsudku kompetentnej vrchnosti natoľko zmenili, že sa stalo škodlivým alebo jeho užívanie nedovoleným.
Kán. 84 - Kto zneužíva moc, ktorá mu bola daná privilégiom, zasluhuje si, aby bol pozbavený samého privilégia; preto ordinár po márnom napomenutí nositeľa privilégia, ktorý ho hrubo zneužíva, má pozbaviť privilégia, ktoré mu sám udelil; keď však privilégium bolo udelené Apoštolskou stolicou, ordinár je povinný ju o tom upovedomiť.
Kán. 85 - Dišpenz čiže uvoľnenie čisto cirkevného zákona v jednotlivom prípade môžu v medziach svojej kompetencie udeliť tí, ktorí majú výkonnú moc, ako aj tí, ktorým explicitne alebo implicitne prislúcha moc dišpenzovať buď zo samého práva, alebo na základe zákonného delegovania.
Kán. 86 - Dišpenzu nepodliehajú zákony pokiaľ vymedzujú podstatné prvky inštitúcií alebo právnych úkonov.
Kán. 87 - § 1. Diecézny biskup, keď usúdi, že to prospeje ich duchovnému dobru, môže veriacich dišpenzovať od disciplinárnych zákonov tak univerzálnych, ako aj partikulárnych, ktoré pre jeho územie alebo pre jeho podriadených vyniesla najvyššia cirkevná vrchnosť, nie však od procesných alebo trestných zákonov, ani od tých, od ktorých je dišpenz zvlášť rezervovaný Apoštolskej stolici alebo inej vrchnosti.
Kán. 87 - § 2. Ak podanie rekurzu u Svätej stolice naráža na ťažkosť a súčasne z oneskorenia hrozí nebezpečenstvo ťažkej škody, ktorýkoľvek ordinár môže dišpenzovať od týchto zákonov, hoci dišpenz je rezervovaný Svätej stolici, len keď ide o dišpenz, ktorý ona v tých istých okolnostiach zvyčajne udeľuje, pri zachovaní predpisu kán. 291.
Kán. 88 - Miestny ordinár môže dišpenzovať od diecéznych zákonov, kedykoľvek usúdi, že to prospeje dobru veriacich, aj od zákonov vynesených plenárnym alebo provinčným koncilom alebo Konferenciou biskupov.
Kán. 89 - Farár a iní presbyteri alebo diakoni nemôžu dišpenzovať od univerzálneho a partikulárneho zákona, ak im táto moc nebola výslovne udelená.
Kán. 90 - § 1. Od cirkevného zákona sa nemá dišpenzovať bez oprávneného a rozumného dôvodu, pričom treba mať na zreteli okolnosti prípadu a závažnosť zákona, od ktorého sa dišpenzuje; inak je dišpenz nedovolený, a ak ho nedal sám zákonodarca alebo jeho nadriadený, je aj neplatný. § 2. V pochybnosti o dostatočnosti dôvodu sa dišpenz udeľuje platne a dovolene.
Kán. 91 - Kto má moc dišpenzovať, môže ju vykonávať aj v prípade, že sa nachádza mimo svojho územia, voči podriadeným, hoci aj vzdialeným z územia, a takisto, ak nie je výslovne stanovený opak, aj voči cudzincom, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho území, ako aj voči sebe samému.
Kán. 92 - Striktnému výkladu podľa normy kán. 36 § 1. podlieha nielen dišpenz, ale aj sama moc dišpenzovať, udelená pre istý prípad.
Kán. 93 - Dišpenz, ktorý má postupný priebeh, zaniká tými istými spôsobmi ako privilégium, ako aj istým a úplným zánikom motivujúceho dôvodu.
3. Právna spôsobilosť (lat. capacitas iuridica), právna personalita (lat. personalitas iuridica), právna spôsobilosť konať (lat. capacitas agendi). Kto je osobou v cirkvi? Typológia osôb v cirkvi a ich zadefinovanie. Právne situácie obmedzujúce capacitas agendi fyzických osôb (vek, domicilium, consanquinitas, affinitas, príslušnosť k cirkvi „sui iuris“). Asociácie, fundácie; voľba (kán. 119) a iné rozhodovanie.
- latinský katolík môže prestúpiť do východnej cirkvi pri príležitosti sobáša aj muž aj žena cu juris
- ale z východnej do latinskej, alebo inej východnej – len žena cu juris (pri príležitosti sobáša alebo počas trvania sobáša)
- inak len ak to dovolí sv. Stolica
- alebo zoskupenia osôb – korporácie, asociácie – potrebná zriaďujúca listina
- alebo zoskupenia vecí – peňazí (fundácie) – potrebný formálny úkon, listina o založení, aby mala svoje štatúty (ciele, činnosť, konateľ)
kánon 119 – o voľbách, volí sa na základe tohto kánona, 1.,2.,3. skrutínium
- musí byť prítomná nadpolovičná väčšina všetkých členov, aby boli schopní rokovať
- 1. skrutínium: ak nik nie je zvolený, nasleduje 2. skrutínium, ak ani tam nie, nastupuje tretie, ale postupujú len dvaja kandidáti, ktorí získali najväčší počet hlasov - ak ani tu nič, za zvoleného sa považuje ten, ktorý je starší vekom
4. Definícia právneho úkonu a podmienky pre platnosť právneho úkonu (kán. 124). Podmienky k platnosti (lat. ad validitatem), k dovolenosti (lat. ad liceitatem) a nový pojem používaný v súvislosti s právomocou: facultas (kán. 144). Definícia moci riadenia čiže moci jurisdikcie (kán. 129 a jej typológia: potestas ordinaria propria, potestas ordinaria vicaria, potestas delegata. Kto je „miestny ordinár“ a kto je „ordinár“?
Kán. 124 - § 1. Pre platnosť právneho úkonu sa vyžaduje, aby ho urobila spôsobilá osoba a aby obsahoval to, čo tvorí podstatu samého úkonu, ako aj formality a požiadavky, ktoré právo určuje pre platnosť úkonu.
Kán. 124 - § 2. Právny úkon riadne urobený z hľadiska svojich vonkajších prvkov sa prezumuje za platný.
Kánon 124 – 128 – právne úkony
Definícia: právneho úkonu: úkon, ktorý má konzekvencie v právnom poriadku Cirkvi (týmto úkonom práv vzniká nejaký právny vzťah, modifikuje sa alebo zaniká)
- k platnosti právneho úkonu (ad validitatem – ak je niečo stanovené ad validitatem a nevykonám to, nie je to platné) (ad liceitatem – k dovolenosti) vyžaduje sa:
a) 1. osoba spôsobilá pre tento úkon (právna a fyzická spôsobilosť) (kto nie je spôsobilý fyzicky, nie je ani právom)
b) 2. musí sa vykonať podstatný úkon (podstatný úkon je vždy právom zadefinovaný – manželstvo: výmena manželského súhlasu)
c) 3. určité formality, ktoré sú zákonom predpísané ad validitatem
- kto zachová tieto postupy, kroky, úkon je platný, kto nezachová čo len jednu kategóriu, tak ten úkon nie je platný
Jurisdikcia – moc (lat. auctoritas - autorita), autoritatívne (zaväzujúce) rozhodnutie, ktoré musíme zachovať, ak nie, dostávame sa do rizika represie (donútenie)
- lat. regine (politická moc) – moc zákonodarná, politická, výkonná – kompletná (sv. Otec nad celou Cirkvou)
- v cirkvi prevláda Justiniánova koncepcia (jurisdikcia)
- lat. regine: spôsobilosť zaväzovať iných autoritatívnym spôsobom a v prospech verejného záujmu, dobra
Riadiaca moc: sa delí na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Zákonodarnú moc treba vykonávať spôsobom predpísaným v práve a tá, ktorú má v Cirkvi zákonodarca nižší, než je najvyššia vrchnosť, nemôže byť platne delegovaná, ak právo výslovne neurčuje niečo iné; nižší zákonodarca nemôže platne vyniesť zákon, ktorý je v protiklade s vyšším právom. Súdnu moc, ktorú majú sudcovia alebo súdne kolégiá, treba vykonávať spôsobom predpísaným v práve a nemožno ju delegovať, ak to nie je na vykonanie prípravných úkonov pre nejaký dekrét alebo rozsudok.
Ordinár - okrem Rímskeho veľkňaza rozumejú diecézni biskupi a iní, hoci len dočasne na čele nejakej partikulárnej cirkvi alebo jej na roveň postaveného spoločenstva, majú v nich všeobecnú riadnu výkonnú moc (generálny vikár, biskupský vikár, pre svojich členov vyšší predstavení klerických rehoľných inštitútov)
Miestny ordinár– ordinár – klerickí predstavení
5. Definícia cirkevného úradu (kán. 145), spôsoby nadobudnutia cirkevného úradu a spôsoby strany cirkevného úradu. Kapitálne úrady v cirkvi. Možnosti uplatnenia sa laikov v cirkevných úradoch. Právny inštitút premlčania. Počítanie času.
Cirkevný úrad: Kán. 145 - § 1. Cirkevný úrad je akákoľvek úloha, natrvalo ustanovená božským alebo cirkevným nariadením, ktorú treba vykonávať na dosiahnutie duchovného cieľa. § 2. Povinnosti a práva vlastné jednotlivým cirkevným úradom sa určujú buď samým právom, ktorým sa úrad ustanovuje, alebo dekrétom kompetentnej vrchnosti, ktorým sa ustanovuje a súčasne udeľuje.
- zástupné úrady – vikariátne (generálny vikár – zastupuje biskupa vo výkonnej moci)
kánon 145 – cirkevné úrady
- nejaká úloha
- úloha zriadená stabilne
Spôsoby nadobudnutia cirkevného úradu a spôsoby strany cirkevného úradu:
2. kánonické poverenie (ustanovenie) – dekrét kompetentnej autority, ktorým je niekto ustanovený do úradu
3. príslušná vysviacka – ak konkrétna osoba nemá príslušný stupeň vysviacky, musí sa vysviacka po vymenovaní realizovať
4. obsadenie úradu – pri kapitálnych úradoch vykonávaných vo vlastnom mene spravidla sa vyžaduje obsadenie úradu (prečítanie apoštolského poverenia kolégiu konzultorov, v Ríme sa zapíše dátum obsadenia úradu)
Strata úradu: - dosiahnutím stanoveného veku; - zrieknutím (musí byť prijaté); - preložením; - odvolaním; - pozbavením
Kán. 197 - Premlčanie ako spôsob nadobudnutia alebo straty subjektívneho práva, ako aj oslobodenia sa od záväzkov Cirkev prijíma tak, ako je to v občianskom zákonodarstve príslušného národa, pri neporušení výnimiek, ktoré kánony tohto Kódexu stanovujú.
Kán. 198 - Nijaké premlčanie neplatí, ak sa nezakladá na dobromyseľnosti, a to nielen na začiatku, ale aj po celý čas vyžadovaný na premlčanie, pri neporušení predpisu kán. 1362.
1. práva a povinnosti, zakladajúce sa na prirodzenom alebo pozitívnom božskom zákone;
2. práva, ktoré možno získať iba z apoštolského privilégia;
3. práva a povinnosti, ktoré sa priamo vzťahujú na duchovný život veriacich;
4. presné a nepochybné hranice cirkevných územných jednotiek;
5. omšové milodary a bremená;
6. poverenie cirkevným úradom, ktorý podľa normy práva vyžaduje vykonávanie posvätného rádu;
7. právo vizitácie a povinnosť poslušnosti, tak aby veriacich nemohla vizitovať nijaká cirkevná vrchnosť a nijakej vrchnosti už nepodliehali.
Kán. 200 - Ak právo výslovne neurčuje niečo iné, čas sa má počítať podľa normy nasledujúcich kánonov.
Kán. 201 - § 1. Pod súvislým časom sa rozumie čas, ktorý nepripúšťa nijaké prerušenie.
Kán. 201 - § 2. Pod užitočným časom sa rozumie čas, ktorý tomu kto vykonáva alebo uplatňuje svoje práva, tak prislúcha, že ak o ňom nevie alebo nemôže konať, mu neplynie.
Kán. 202 - § 1. V práve sa pod dňom rozumie doba 24 hodín, počítaných súvisle, a začína sa o polnoci, ak sa výslovne neurčuje niečo iné; pod týždňom doba 7 dní; pod mesiacom doba 30 dní a pod rokom doba 365 dní, ak sa nehovorí, že mesiac a rok treba brať tak, ako sú v kalendári.
Kán. 202 - § 2. Ak je čas súvislý, mesiac a rok treba brať vždy tak, ako sú v kalendári.
Kán. 203 - § 1. Deň od ktorého sa nezapočítava do lehoty, ak sa jej začiatok nekryje so začiatkom dňa alebo ak sa v práve výslovne neurčuje niečo iné.
Kán. 203 - § 2. Ak nie je stanovený opak, deň po ktorý sa započítava do lehoty, ktorá ak čas pozostáva z jedného alebo viacerých mesiacov alebo rokov, z jedného alebo viacerých týždňov, sa končí uplynutím posledného dňa toho istého čísla, alebo ak mesiac nemá ten istý počet dní, po uplynutí posledného dňa mesiaca.
6. Definícia: laikov, klerikov, zasvätených. Základné práva veriacich (kán. 208-223). Definícia asociácii veriacich a ich typológia. Vlastný priestor účinkovania laikov.
Laici – laos (=ľud), laikos – ten, čo patrí k ľudu; veriaci, ktorí boli krstom privedení ku Kristovi a stali sa Božím ľudom, majú svojím spôsobom účasť na kňazskom prorockom a kráľovskom úrade Kristovom a tak majú podiel na poslaní všetkého kresťanského ľudu v Cirkvi a vo svete
Klerici – sors (=osud, údel) kleros – veriaci, jestvujúci z ustanovenia Božieho a označení nezmazateľným znakom skrze prijatie sviatostnej ordinácie sú poverení pásť Boží ľud
Zasvätení – veriaci, ktorí prijali na seba praktizovanie evanjeliových rád, to prijatie na seba vzali vykonaním sľubu alebo iného posvätného zaväzujúceho úkonu a zasväcujú sa Bohu a službe Cirkvi
Základné práva veriacich: také práva, ktoré pozitívny právny poriadok Cirkvi musí veriacim uznať: právo na pomoc v duchovných dobrách, právo veriacich na kresťanskú výchovu, na vlastný rítus, na osobný apoštolát, na vlastnú formu spirituality, zhromažďovať sa, vytvárať asociácie, slobodne si vybrať životný stav, vlastný názor, sloboda v bádaní v posvätných vedách, petičné právo, na správne a primerané vykonávanie hierarchickej moci, na dobrú povesť, na vlastné súkromie, na vlastnú obranu súdnou cestou ...
Definícia asociácii veriacich a ich typológia: hnutie, spolky, jednoty, bratstvá, skupiny v cirkvi, atď. Tri základné prvky definície asociácie veriacich:
c) cirkevný cieľ, ktorý môže byť: život vo vyššej dokonalosti – zveľadenie kultu – zveľadenie kresťanskej náuky – diela apoštolátu (= evanjelizačné iniciatívy, diela lásky, diela zbožnosti, animácia časných vecí kresťanským duchom)
Typológia: verejné, súkromné, klerické, laické asociácie veriacich, tretí rád, katolícke asociácie
7. Základné pojmy: Apoštolská stolica (lat. Sede Apostolica), Svätá stolica (lat. Sancta Sede), rímsky veľkňaz (Romanus Pontifex), rímska kúria (Curia Romana); rímska kongregácia (Congregatio romana), rímske dikastérium (Dicasterium romanum).
Rímsky veľkňaz: definícia, právomoci, spôsob nadobudnutia úradu a spôsob straty úradu. Štátny sekretariát, Kongregácie (9), Pápežské rady (11), Tribunály (3), Úrady (3), Iné inštitúcie (2). Biskupská synoda, kolégium kardinálov, pápežskí legáti.
Apoštolská stolica – Svätá stolica - Pod menom Apoštolská stolica alebo Svätá stolica sa v tomto Kódexe rozumie nielen Rímsky veľkňaz, ale ak z povahy veci alebo z kontextu nevyplýva niečo iné, aj Štátny sekretariát, Rada pre verejné záležitosti Cirkvi a iné ustanovizne Rímskej kúrie.
Rímsky veľkňaz – biskup rímskej diecézy, nástupca sv. Petra apoštol na rímskom biskupskom stolci, je hlavou kolégia biskupov, je vikárom Krista a je pastierom univerzálnej Cirkvi
Rímska kúria – súhrn diskantérií (štátny sekretariát, kongragácie, tribunály, pápežské rady, úrady) a inštitúcií (Prefektúra pápežského domu a Úrad liturgických ceremónií najvyššieho veľkňaza), ktoré pomáhajú rímskemu veľkňazovi pri riadení všeobecnej Cirkvi
Rímska kongregácia - označuje niekoľko dikastérií rímskej kúrie s kardinálom prefektom na čele a s komplexom prislúchajúcich vyšších a nižších úradníkov ako aj plenárne zasadanie niektorého dikastéria
Rímsky veľkňaz: definícia, právomoci, spôsob nadobudnutia úradu a spôsob straty úradu.
Iné mená: Kristov vikár, biskup rímskej diecézy, pastier univerzálnej cirkvi, hlava kolégia biskupov
Moc: riadna a vlastná (r – viazaná úradom, v – vykonáva vo vlastnom mene, nie v mene iného), najvyššia – okrem Boha neexistuje nijaká autorita, ktorá by mala vyššiu moc a teda, ktorej by pápežská moc bola podriadená, plná – zahŕňa všetky matérie, ktoré sú vlastné cirkevnej moci (neomylnosť, bezchybnosť), bezprostredná – aj nad partikulárnymi cirkvami, aj nad univerzálnou Cirkvou, všeobecná, slobodná, biskupská
Nadobudnutie úradu:
a) voľba – volia výlučne kardináli; voľba zvolaním, voľba kompromisom, voľba lístkami
b) prijatie voľby kandidátom – len keď povie, že prijíma
c) biskupská konsekrácia – korunovácia a „obsadenie úradu“
b) ak pápež ako súkromná osoba upadne do verejne známej herézy
c) pre úradné úkony je tu záruka neomylnosti
Štátny sekretariát – najbližšie spolupracuje s rímskym veľkňazom, na čele stojí štátny tajomník v hodnosti kardinála (2 sekcie: sekcia všeobecných záležitostí, sekcia vzťahov so štátmi)
- kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života
- apoštolská penitenciária
- najvyšší tribunál apoštolskej signatúry
- administratúra patrimonia apoštolskej stolice
- prefektúra ekonomických záležitostí sv. stolice
- zhromaždenie biskupov
- biskupi sú vybratí z rôznych častí sveta
- zhromaždenie napomáha spätosť rímskeho veľkňaza s biskupmi
- zhromaždenie pomáha rímskemu veľkňazovi: pri ochrane a šírení viery a mravov, - pri dodržaní cirkevnej disciplíny - pri štúdiu problémov, týkajúcich sa aktivity Cirkvi vo svete
Kolégium kardinálov - Kardináli Svätej rímskej cirkvi tvoria osobitné kolégium, ktorému prislúcha právo postarať sa o voľbu Rímskeho veľkňaza podľa normy osobitného práva; okrem toho kardináli pomáhajú Rímskemu veľkňazovi buď kolegiálne, keď sú zvolávaní, aby prerokovali otázky väčšieho významu, alebo ako jednotlivci, keď totiž v rozličných úradoch, ktoré zastávajú, poskytujú pomoc Rímskemu veľkňazovi predovšetkým v každodennej starostlivosti o celú Cirkev.
Kolégium kardinálov sa člení na tri rády: biskupský, do ktorého patria kardináli, ktorým Rímsky veľkňaz udeľuje titul prímestskej cirkvi, ako aj východní patriarchovia, ktorí boli zaradení do kolégia kardinálov; presbyterský a diakonský.
Pápežskí legáti - Rímsky veľkňaz má vrodené a nezávislé právo vymenúvať a vysielať svojich legátov tak do partikulárnych cirkví v rozličných národoch alebo krajinách, ako aj súčasne do štátov a k verejným vrchnostiam a takisto ich prekladať a odvolávať, a to pri zachovaní noriem medzinárodného práva, týkajúceho sa vysielania a odvolávania legátov, ustanovených pri štátoch.
8. Teologická definícia partikulárnej cirkvi a právnická definícia partikulárnej cirkvi. Historické formy partikulárnej cirkvi: riadne partikulárne cirkvi, zvláštne partikulárne cirkvi a partikulárne cirkvi v štádiu formácie. Zoskupenia partikulárnych cirkvi: cirkevné provincie a regióny. Vnútorné členenie partikulárnej cirkvi: farnosti a ich zoskupenia (dekanáty a biskupské vikariáty)
Partikulárna cirkev: Kristus je prítomný v každej „partikule“ konsekrovanej hostie, tak v každej partikulárnej Cirkvi je prítomná jedna, svätá, všeobecná a apoštolská Kristova Cirkev
Riadna partikulárna cirkev= diecéza – normálna a riadna partikulárna Cirkev, ktorej predsedá biskup ako jej vlastný pastier vo vlastnom mene. Môže byť sufraganná (súčasť cirkevnej provincie) alebo svojprávna („sui iuris“ – priamo podriadená Apoštolskej stolici)
Diecézy v štádiu formácie = apoštolský vikariát (spravuje apošt. vikár v mene rímskeho veľkňaza) a apoštolská prefektúra (spravuje apošt. prefekt v mene rímskeho veľkňaza)
- partikulárnu cirkev možno určiť aj na inej báze, nie len podľa územných ohraničení = výlučne najvyššia autorita cirkvi
- každá partikulárna cirkev je rozčlenená na farnosti, ktoré sú zoskupené do dekanátov
Zoskupenia partikulárnej cirkvi:
Univerzálna cirkev – na jednej strane nie je iba zhromaždenie všetkých partikulárnych cirkví, ale vo svojom podstatnom tajomstve je realitou, ktorá jestvovala ontologicky i časovo prv než každá partikulárna cirkev, na strane druhej partikulárnu cirkev môžeme chápať ako spoločenstvo Cirkví
Cirkevná provincia a cirkevný región:
a) cirkevná provincia: zoskupenie susedných partikulárnych Cirkví (presne ohraničené a erigované, po predbežnom vypočutí biskupov, ktorých sa to týka, najvyššou autoritou Cirkvi)
b) cirkevný región: zoskupenie susedných cirkevných provincií (presne ohraničené spravidla teritoriálne, erigované, na návrh konferencie biskupov , sv. stolicou)
Vnútorné členenie partikulárnej cirkvi:
- farnosť – základná bunka partikulárnej cirkvi;
- je to komunita veriacich v rámci jednej partikulárnej cirkvi a je presne ohraničená spravidla územne, avšak v prípade potreby inak, a je stanovená nastálo
- je zverená do pastoračnej starostlivosti farára, ktorý ju spravuje ako vlastný pastier
- farár ju spravuje pod autoritou diecézneho biskupa (vzťah: diecézny biskup - farár → farár musí prijímať direktívy diecézneho biskupa, v istom zmysle je vyslancom a reprezentantom diecézneho biskupa)
- farnosť musí byť erigovaná diecéznym biskupom
Zoskupenia farností:
a) biskupský vikariát – časť diecéznej komunity, ktorú spravuje biskupský vikár
b) dekanát– zoskupenie susedných farností, na čele stojí dekan, cieľom zoskupenia sú pastoračné dôvody
9. Autority zoskupení partikulárnych cirkví: konferencia biskupov, prímas, arcibiskup metropolita, partikulárne koncily: koncil provincie a plenárny koncil.
Biskupi: teologická definícia biskupa, právnická definícia biskupa; typológia biskupov: diecézny – titulárny; potom koadjútor, auxiliár, sufragán, emeritus. Nadobudnutie a strata konkrétneho typu biskupského postavenia z právneho hľadiska.
Autorita partikulárnej cirkvi: diecézny biskup, diecézny administrátor, apoštolský administrátor.
Konferencia biskupov: Konferencia biskupov ako stála inštitúcia je zhromaždenie biskupov nejakej krajiny alebo určitého územia spoločne plniacich isté pastoračné úlohy pre veriacich svojho územia, aby sa čoraz viac vzmáhalo dobro, ktoré Cirkev poskytuje ľuďom najmä formami a spôsobmi apoštolátu, vhodne prispôsobenými okolnostiam času a miesta podľa normy práva.
Prímas: Titul patriarchu a prímasa v latinskej cirkvi okrem čestného prvenstva neprináša so sebou nijakú riadiacu moc, ak o niektorom nie je zrejmé niečo iné z apoštolského privilégia alebo zo schváleného zvyku
Arcibiskup metropolita: Na čele cirkevnej provincie je metropolita, ktorý je arcibiskupom zverenej diecézy; tento úrad je spojený s biskupskou stolicou, ktorú určil alebo schválil Rímsky veľkňaz.
Partikulárne koncily: koncil provincie a plenárny koncil:
Plenárny koncil: koncil je zhromaždenie biskupov, ktorí sa schádzajú, aby rozhodovali spoločne v cirkevných záležitostiach (viery, mravov a cirkevnej disciplíny) a na jeho zvolanie sa vyžaduje schválenie Apoštolskej stolice (miesto vyberie konferencia biskupov a zvolí aj predsedajúceho koncilu)
- rozhodujúci hlas majú: diecézni biskupi, biskupskí koadjútori, pomocní biskupi a tí titulárni biskupi, ktorí vykonávajú na teritóriu konferencie biskupov, ktorá koncil zvolala nejakú úlohu, ktorú im zverila Apoštolská stolica alebo konferencia biskupov
- musia byť prizvaní: generálni a biskupskí vikári, rektori cirkevných a katolíckych univerzít, dekani teologických fakúlt, fakúlt kánonického práva atď.
Provinciálny koncil: zhromaždenie biskupov, ktorí sa schádzajú za účelom, aby rozhodovali spoločne o cirkevných záležitostiach
- ide o koncil partikulárnych cirkví provincie, ktorej hranice sú v súlade s hranicami územia nejakého národa
- autorita je metropolita (zvoláva koncil, vyberá miesto zasadania, stanovuje procedúru a záležitosti, predsedá koncilu)
Biskup – centrálna autorita partikulárnej cirkvi; je z Božieho ustanovenia nástupca apoštolov, je pastier Cirkvi, čiže získava a vlastní trojité poslanie v Cirkvi (posväcovať, vyučovať a spravovať) a získali ho prostredníctvom biskupskej vysviacky a toto poslanie môžu vykonávať iba v hierarchickom spoločenstve
Označenie osoby kandidáta: menuje rímsky veľkňaz (zoznam kandidátov zostavia spoločne biskupi provincie alebo konferencia biskupov a trojicu kandidátov, ktoré vypracoval pápežský legát na základe tzv. kánonického šetrenia )
Menovanie: (vydanie pápežskej menovacej buly + súhlas kandidáta) získa právo obsadiť úrad diecézneho biskupa
Biskupská vysviacka: ak ešte nie je biskupom, musí prijať biskupskú vysviacku v rámci troch mesiacov od prijatia menovacej buly alebo zasadnutia na stolec
Obsadenie stolca (intronizácia): preukáže sa menovacou bulou zboru konzultorov za prítomnosti riaditeľa diecéznej kúrie, zloží vyznanie viery, prísahu vernosti Apoštolskej stolici
Moc: riadna (moc riadenia viazaná úradom): delí sa – legislatívna (vykoná osobne, podľa noriem práva, nemôže ju delegovať, obmedzená na územie diecézy), výkonná (administratívna, vykonáva osobne a prostredníctvom generálneho vikára alebo biskupských vikárov podľa noriem práva), súdna (osobne a prostredníctvom sudcov podľa noriem práva); vlastná (nositeľ vykonáva vo vlastnom mene), bezprostredná (pre svoje vykonávanie nepotrebuje pomocníkov)
Označenie osoby: diecézny b požiada Apoštolský stolec o pomocného b a predloží tzv. terno (troch kandidátov)
Biskupská vysviacka: tak ako u diecézneho b
Obsadenie úradu: preukáže sa apoštolským poverením diecéznemu b za prítomnosti riaditeľa diecéznej kúrie + zložiť vyznanie viery a urobiť prísahu vernosti Sv. stolici
Označenie osoby: to isté ako u diecézneho b; zoznam episkopabilných kňazov, ktorý predložil sám diecézny biskup + terno, ktoré vypracoval apoštolský legát
Menovanie:výlučne rímsky veľkňaz → menovacia bula
Biskupská vysviacka: do troch mesiacov od prijatia menovacej buly má prijať biskupskú vysviacku
Obsadenie úradu: preukáže sa menovacou bulou diecéznemu b a zboru konzultorov za prítomnosti riaditeľa diecéznej kúrie, ktorý urobí písomný zápis, zloží vyznanie viery a sľub vernosti Sv. stolici
Pomocný biskup - pomocný biskup bez práva nástupníctva
Pomocný biskup s osobitnými fakultami – stanovené
Sufragán – biskup, ktorý stojí na čele sufragánnej diecézy (diecézy v rámci cirkevnej provincie podriadené metropolitovi)
Autorita partikulárnej cirkvi: diecézny biskup, diecézny administrátor, apoštolský administrátor
Kán. 421 - § 1. Do ôsmich dní od prijatia správy, že biskupská stolica je vakantná, kolégium konzultorov má zvoliť diecézneho administrátora, ktorý má dočasne riadiť diecézu, pri zachovávaní predpisu kán. 502, § 3.
Kán. 423 - § 1. Má sa určiť jeden diecézny administrátor pri zamietnutí zvyku, ktorý tomu odporuje; ináč je voľba neplatná. § 2. Diecézny administrátor nemá byť súčasne ekonóm; preto ak za diecézneho administrátora bol zvolený ekonóm diecézy, ekonomická rada má na ten čas zvoliť iného ekonóma.
Kán. 425 - § 1. Na úlohu diecézneho administrátora môže byť platne určený iba kňaz, ktorý dovŕšil tridsiaty piaty rok života a na tú istú vakantnú stolicu nebol už zvolený, vymenovaný alebo navrhnutý. § 2. Za diecézneho administrátora má byť zvolený kňaz, ktorý vyniká učenosťou a rozumnosťou.
Kán. 427 - § 1. Diecézny administrátor má povinnosti a moc ako diecézny biskup s vylúčením tých vecí, ktoré sú svojou povahou alebo samým právom vyňaté. § 2. Diecézny administrátor dostáva moc prijatím voľby, bez toho, aby sa vyžadovalo od niekoho jej potvrdenie pri zachovaní záväzku, o ktorom sa hovorí v kán. 833, bod 4.
Kán. 429 – Diecézny administrátor je povinný rezidovať v diecéze a obetovať omšu za ľud podľa normy kán. 388.
Kán. 430 - § 1. Úloha diecézneho administrátora sa končí, keď nový biskup prevezme vlastnenie diecézy. § 2. Odvolanie diecézneho administrátora je rezervované Svätej stolici; ak sa prípadne sám zriekne, zrieknutie sa treba hodnovernou formou predložiť kolégiu, ktoré je kompetentné voliť, a nevyžaduje prijatie; po odvolaní alebo zrieknutí sa diecézneho administrátora, alebo po jeho smrti sa má podľa normy kán. 421 zvoliť iný diecézny administrátor.
„apoštolský administrátor“ -
10. Osoby a inštitúcie, ktoré pomáhajú diecéznemu biskupovi pri správe diecézy: diecézna synoda, diecézna kúria, kolégium konzultorov, kňazská rada, pastoračná rada, kolégium kanonikov, farári konzultori.
Diecézna synoda – zhromaždenie kňazov a iných veriacich partikulárnej Cirkvi, ktorí boli vybraní za účelom pomôcť diecéznemu biskupovi v jeho službe pre dobro veriacich diecézy
Moc riadenia: nevlastní moc riadenia, pretože na diecéznej synode je jediným legislátorom diecézny biskup
- diecézna synoda má iba poradný charakter (diecézny biskup podpisuje synodálne ustanovenia a oni majú záväznú silu iba na základe autority diecézneho biskupa)
- v Cirkvi pomoc vyjadrená formou „rady“ má ekleziálny význam: je vyjadrením spoluzodpovednosti Božieho ľudu pri správe a riadení Cirkvi
- členovia, ktorých diecézny biskup musí povolať, pretože to najvyšší zákonodarca nenechal na jeho slobodné uváženie
- členovia, ktorých diecézny biskup povoláva podľa vlastného uváženia
Musia byť pozvaní: biskupský koadjútor, pomocní biskupi, generálny vikár, biskupskí vikári, súdny vikár, kanonici katedrálneho chrámu, členovia kňazskej rady a laici, ktorých zvolí diecézna pastoračná rada, ...
- zvoláva diecézny biskup (on ju môže aj prerušiť alebo zrušiť)
- predsedá jej biskup osobne, alebo na jednotlivé zasadania deleguje predsedanie generálneho vikára alebo biskupského vikára
- predmet rokovaní stanovuje diecézny biskup a každý člen synody (okrem pozorovateľa) môže o predloženej záležitosti povedať svoj názor
- dokumenty synody samy o sebe nemajú právnu záväznosť, tú získavajú promulgáciou, ktorá prináleží diecéznemu biskupovi
Diecézna kúria – biskup, ktorý spravoval istú časť Božieho ľudu, mal od prvopočiatku svojich osobných spolupracovníkov spomedzi kňazov a z nich sa postupne vytvorila diecézna kúria → tvoria inštitúcie a osoby, ktoré pomáhajú diecéznemu biskupovi pri správe diecézy v oblasti pastoračnej, administratívnej a súdnej
Správa diecézy, týkajúca sa diecéznej kúrie, je rozdelená na dve oblasti:
- oblasť pastoračno-administratívna
Moc diecéznej kúrie: niektoré úrady diecéznej kúrie sú nositeľmi administratívnej moci (generálny, biskupský vikár), iné súdnej moci (sudcovia diecézneho tribunálu), nie však legislatívnu – diecézny biskup musí vykonávať osobne
Menovanie do úradov diecéznej kúrie prináleží diecéznemu biskupovi – menované osoby sú povinné verne plniť úlohy svojho úradu a preto formálne skladajú sľub
- vykonávanie služby má charakter pastoračný
- podpisovanie dekrétov a dokumentov diecéznej kúrie
Kán. 502 - § 1. Spomedzi členov presbyterskej rady diecézny biskup slobodne vymenúva niektorých kňazov, počtom nie menej ako šesť a nie viac krát ako dvanásť, ktorí majú na päť rokov tvoriť kolégium konzultorov, ktorému prislúchajú úlohy vymedzené právom; po uplynutí piatich rokov kolégium konzultorov pokračuje v plnení svojich vlastných úloh dovtedy, kým sa neustanoví nové kolégium. § 2. Kolégiu konzultorov predsedá diecézny biskup; keď je však biskupská stolica hatená alebo vakantná, predsedá mu ten, kto dočasne zastupuje biskupa, alebo ak ešte nebol ustanovený, vysviackou najstarší kňaz z kolégia konzultorov. § 3. Konferencia biskupov môže stanoviť, aby sa úlohy kolégia konzultorov zverili katedrálnej katedrálnej kapitule. § 4. V apoštolskom vikariáte a v apoštolskej prefektúre úlohy kolégia konzultorov prislúchajú misijnej rade, o ktorej sa hovorí v kán. 495, § 2, ak právo nestanovuje niečo iné.
Kňazská rada – skupina kňazov, ktorá reprezentuje diecézne presbytérium, je senátom diecézneho biskupa a má za úlohu pomáhať diecéznemu b v oblasti moci riadenia
Moc: nemá moc riadenia, ani zákonodarnú ani administratívnu moc, čiže úkony nemajú jurisdikcionálnu povahu ale povahu konzultačnú
- diecézny biskup potrebuje „súhlas“ diecéznej kňazskej rady vtedy, ak to je právom výslovne stanovené
Diecézny biskup musí si vypočuť stanovisko kňazskej rady:
- prv než zvolá diecéznu synodu
- prv než založí alebo zruší alebo zmení hranice farnosti
- príjmy z úkonov kňazských úloh vykonaných vo farnosti majú plynúť do farskej pokladnice
- aby diecézny biskup mohol nariadiť ustanovenie pastoračných rád farnosti za povinné, musí najprv vypočuť stanovisko kňazskej rady
- aby mohol vydať písomný súhlas na stavbu nového kostola
- aby mohol vydať písomný dekrét o profanácia kostola
- aby mohol stanoviť finančné taxy jemu podriadeným verejným právnickým osobám na účely potrieb biskupstva
Členovia: volení členovia, členovia ex offo (z úradu, ktorý zastávajú), členovia menovaní diecéznym biskupom
- len kňazi a biskupi, nie diakoni a laici
Zánik členstva: zrieknutím, odvolaním, pozbavením, stratou úradu, rozpustením kňazskej rady
Pastoračná rada – zoskupenie veriacich (klerikov, laikov i členov zasväteného života), ktorí sú v plnom spoločenstve katolíckej Cirkvi,
- je vyjadrením jednoty a spoluzodpovednosti Božieho ľudu v rámci partikulárnej Cirkvi
- jej špecifickou úlohou je zaoberať sa problémami pastoračného charakteru a podávať návrhy na ich riešenie
Členstvo: majú reprezentovať čo najširšie sféry božieho ľudu diecézy; spôsob výberu stanoví diecézny biskup prostredníctvom štatútov a menuje sa na presne stanovený čas
- ak sa diecézny stolec vyprázdni, zaniká pastoračná rada
Predseda: diecézny biskup → zvoláva ju a stanovuje to, čím sa pastoračná rada bude zaoberať
Moc: nevlastní jurisdikciu v rámci partikulárnej Cirkvi, oblasť konzultácie a podávania rady
Farári konzultori – farári, ktorí radia diecéznemu b pri odvolávaní farárov
- diecézny biskup na konkrétny prípad odvolania alebo preloženia farára vyberie dvoch farárov zo zoznamu, aby mu pomohli svojou radou
- táto procedúra je však pre diecézneho biskupa fakultatívna a nie povinná
11. Diecézna kúria: generálny vikár, biskupský vikár, súdny vikár, biskupská rada, moderátor kúrie, kancelár a vicekancelár, archivár a archív, ekonomická rada.
Generálny vikár - vikár = ten, čo zastupuje + generálny = všetko, čo patrí do jedného a toho istého rodu či poriadku
- kňaz hodnosti presbytera alebo biskupa
Moc generálneho vikára: moc riadenia – v rámci diecézy; riadna a zástupná moc riadenia, ktorá je však obmedzená iba na moc administratívnu a táto je ešte obmedzená: niektoré záležitosti administratívnej moci si môže diecézny biskup rezervovať sebe
- prináležia habituálne fakulty udelené diecéznemu biskupovi Apoštolským stolcom ako aj vykonávanie reskriptov, ak však nie je stanovené v oboch prípadoch niečo iné
Nadobudnutie úradu: menovaním, ktoré vydáva diecézny biskup (veková zrelosť = 30 rokov; primerané vzdelanie z oblasti kánonického práva alebo teológie = doktorát, licenciát; zdravé náukové pohľady, múdrosť a skúsenosť)
a) po uplynutí časovej lehoty, na ktorú bol menovaný
b) zrieknutím sa = písomne, ústne s dvoma svedkami
c) odvolaním, ktoré vynesie diecézny biskup
d) ak sa diecézny biskupský stolec vyprázdni, stráca generálny vikár úrad v momente, keď sa to dozvie
- je iba jeden generálny vikár (nutné prípady môžu byť aj viacerí)
- nesmie byť stanovený pokrvný príbuzný diecézneho biskupa až do 4.stupňa
Biskupský vikár – kňaz v hodnosti presbytera alebo biskupa, ustanovený diecéznym biskupom na úrad biskupského vikára
Územný biskupský vikár: menovaný pre istú časť územia v rámci diecézy
Sektorový biskupský vikár: menovaný na presne určenú materiálnu oblasť v rámci diecézy (katolícke školy, charita...)
Nadobudnutie úradu: menuje diecézny b a platí to, čo pri generálnom vikárovi
Moc: tak ako u generálneho vikára, ale záleží od typu biskupský vikár: ide teda o riadnu a zástupnú moc limitovanú tak, ako v prípade generálneho vikára
Menovanie: biskup a jeho menovanie je povinné, kňaz dobrej povesti, najmenej 30 ročný, doktorát alebo aspoň licenciát z kánonického práva
Strata úradu: uplynutie lehoty, na ktorú bol zvolený, odvolaním diecézneho biskupa, zrieknutím, preložením, pozbavením svojho úradu
Biskupská rada – nástroj na koordináciu prác diecéznej kúrie; korpus zložený z generálnych a biskupských vikárov
Moderátor kúrie – menuje diecézny biskup za účelom koordinácie, záležitosti diecéznej kúrie, a aby si pracovníci kúrie usilovne plnili svoje povinnosti
- odporúča sa na úrad ustanoviť generálneho vikára
Kancelár – V každej kúrii má byť ustanovený kancelár, ktorého hlavnou úlohou, ak v partikulárnom práve nie je stanovené ináč, je starať sa, aby sa vyhotovovali a odposielali spisy kúrie a aby sa v archíve kúrie uschovávali.
- Ak sa zdá potrebné, kancelárovi sa môže prideliť pomocník, ktorý sa nazýva zástupca kancelára.
- Kancelár, ako i jeho zástupca sú zároveň notármi a tajomníkmi kúrie.
Vicekancelár – Kán. 482 - § 2. Ak sa zdá potrebné, kancelárovi sa môže prideliť pomocník, ktorý sa nazýva zástupca kancelára. § 3. Kancelár, ako i jeho zástupca sú zároveň notármi a tajomníkmi kúrie.
Archív – miesto, na ktorom sa uchovávajú patričné dokumenty diecéznej kúrie, čiže dokumenty, ktoré do kúrie došli i kópie tých, ktoré kúria dostala
Spoločný archív: spisy, ktoré sa týkajú duchovných i časných dobier diecézy; kópie spisov zo spravovania cirkevných dobier; katalógy dokumentov a spisov; register birmovancov; register sviatostných vysviacok,...
Tajný archív: miestnosť alebo aspoň železná skriňa v rámci spoločného archívu, kde sú uložené spisy, ktoré treba držať v tajnosti s mimoriadnou starostlivosťou: dišpenz od tajnej manželskej prekážky, register tajne uzavretých manželstiev, spisy trestnej povahy....
Ničenie dokumentov z tajného dokumentu: ak potrestaný zomrie – zničiť, ak žije, po desiatich rokoch od vydania rozsudku sa majú zničiť, ale treba urobiť sumárny zápis o obsahu rozsudku
Ekonomická rada – diecézna hospodárska rada = korpus osôb, ktorí sú odborníci v ekonomike a v civilnom práve a ktorí sú menovaní diecéznym biskupom a pomáhajú mu v špecifickej sfére: hospodárske záležitosti diecézy
- minimálne tri osoby, predseda diecézny biskup (vylúčený každý pokrvný a švagor diecézneho b až do štvrtého stupňa)
- ustanovenie tejto rady je povinné
a) ak bol diecézneho administrátora zvolený ekonóm diecéznej kúrie, hospodárska rada volí nového ekonóma
b) vypracováva finančný rozpočet na nasledujúci rok a na konci roka schvaľuje správu o hospodárení, ktorú spracoval ekonóm diecéznej kúrie
c) vypracováva plán správy majetkov diecézy
Diecézny biskup je povinný vypočuť si stanovisko ekonomickej rady:
a) prv než vymenuje ekonóma diecéznej kúrie
b) prv než stanoví sebe podriadeným právnickým osobám taxu pre potreby diecézy
c) prv než urobí úkon veľkého významu týkajúcich sa majetkovej správy
Diecézny biskup potrebuje súhlas ekonomickej rady:
a) diecézne hospodárenie sa rozlišuje na tzv. riadne a mimoriadne a jeho hranicu stanovuje konferencia biskupov (pre úkony mimoriadneho hospodárenia)
b) na úkon scudzenia majetkov diecézy
12. Definícia farnosti a jej typológia; definícia farára, nadobudnutie a strata úradu, úlohy farára; farský administrátor (slov. správca farnosti); kaplán (lat. vicarius paroecialis); Hospodárska rada farnosti a pastoračná rada farnosti. Správca kostola. Duchovný správca.
Farnosť je určité spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré pastoračná starostlivosť je pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi. Zriaďovať, zrušovať farnosti alebo ich meniť má právo jedine diecézny biskup, ktorý nemá farnosti zriaďovať, zrušovať ani ich značne meniť bez vypočutia mienky presbyterskej rady. Zákonne zriadená farnosť má na základe samého práva právnu subjektivitu.
Farár je vlastným pastierom komunity veriacich, je nositeľom riadnej a vlastnej, nie zástupnej moci, moci riadenia
- má účasť na trojitej úlohe Ježiša Krista (vyučovať, posväcovať spravovať Boží ľud)
- vykonáva svoju pastiersku službu pod autoritou diecézneho biskupa
- úlohou farára je riadiť, vyučovať a posväcovať jemu zverený Boží ľud
- má to robiť za spolupráce iných kňazov, diakonov, laikov, podľa noriem práva
a) územný (farár komunity veriacich presne ohraničeného územia);
b) personálny (farár nejakej komunity veriacich, ktorá nie je územne ale inak ohraničená), farár, ktorý je členom klerikálneho IZŽ alebo klerikálnej SAŽ
Menovanie: vyžaduje sa, aby bol v plnom spoločenstve s katolíckou Cirkvou aby bol kňazom, aby bol fyzickou osobou, nie právnickou
- menuje výlučne diecézny biskup, tí, čo sú postavení na roveň diecézneho biskupa
- označenie osoby: ak nie je stanovené niečo iné, diecéznemu biskupovi
- diecézny biskup menuje kandidáta do úradu farára slobodným udelením, po predbežnej prezentácii, kánonickým ustanovením, alebo po predbežnej voľbe = do uprázdnenej farnosti na neurčitý čas, zadarmo a písomne
Obsadenie úradu: právny úkon, ktorým je odovzdaná farárovi komunita veriacich a tento ju prijme = získava právomoc vykonávať úrad farára
- úloha spravovať – päť farárskych dišpenzačných fakúlt:
- od manželskej kánonickej formy a od všetkých manželských prekážok
- od každej manželskej prekážky, okrem prekážky sviatostnej vysviacky, verejného sľubu čistoty...
- od súkromného sľubu zo spravodlivej príčiny vlastných podriadených, ako aj všetkých na svojom území
- od sľubujúcej prísahy
- od povinnosti zachovať prikázaný sviatočný deň a deň pokánia
1. vysluhovanie krstu
2. vysluhovanie sviatosti birmovania tým, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti podľa normy kán. 883, bod 3
3. vysluhovanie viatika, ako aj pomazania chorých pri zachovávaní predpisu kán. 1003, § 2 a 3, ako aj udeľovanie apoštolského požehnania
4. asistovanie pri uzatváraní manželstiev a požehnanie sobáša
6. požehnanie krstného prameňa vo veľkonočnom čase, vedenie procesií mimo kostola, ako aj slávnostné požehnania mimo kostola
7. slávnostnejšie slávenie Eucharistie v nedele a prikázané sviatky
- zákonitý zástupca farnosti
- správca hmotných statkov
- právo na primeranú odmenu a rozdeľovanie darov, prijatých od veriacich
- povinnosť rezidovať
- právo na dovolenku
- starosť o farský archív
- odvolanie (ak spôsob jeho konania spôsobuje ťažké škody alebo ťažké nepokoje vo farskej komunite; mentálna alebo telesná choroba; strata dobrej povesti u čestných farníkov; nestará sa o farnosť; zle hospodári)
- odvolaný „ipso iure“ (strata klerického stavu, zanechanie katolíckej viery, pokus o manželstvo)
- preloženie (diecézny b; pre dobro duší alebo nevyhnutnosť a potreba Cirkvi)
- uplynutie stanoveného času
- pozbavenie (trest po spáchaní deliktu)
- odvolanie rehoľníkov alebo členov SAŽ, ktorí sú farármi
Kaplán – kňaz hodnosti presbytera a jeho úlohou je spolupracovať v oblasti pastoračnej služby a pod jeho autoritou
- kaplán v plnom rozsahu a pre celú farnosť
- kaplán v plnom rozsahu a pre istú časť farnosti
- kaplán v plnom rozsahu a pre istú presne určenú časť veriacich farnosti
- kaplán v presne stanovenom pastoračnom rozsahu a pre viac farností
- pomáhať farárovi v celom rozsahu jeho pastoračnej služby a suplovať ho v prípadoch, kedy to stanovuje zákon
- k musí brať do úvahy jednak úlohy farára a jednak dobro farnosti
- v prípade neprítomnosti farára, zastupuje ho v plnej miere
- dovolenka tak ako farár
Strata úradu: odvolanie (diecézny biskup alebo diecézny administrátor, rehoľný predstavený)
Hospodárska rada farnosti – veriaci, ktorí boli ustanovení za členov farskej hospodárskej rady, ktorá má za cieľ: pomáhať farárovi pri správe časných prostriedkov farnosti (naslovovzatý odborníci v oblasti hospodárskych záležitostí ako aj v oblasti civilného práva) a majú to byť ešte čestný ľudia a veriaci, ktorí úprimne majú Cirkev radi a zdieľajú jej zmýšľanie
- hospodárska rada filiálky
- hospodárska rada farnosti
- ústredná farská hospodárska rada
- pomôcť farárovi vypracovať rozpočet na nasledujúci rok
- schváliť správu o hospodárení
- kontrolovať dodržanie hospodárskej časti zmluvy
- vysloviť názor farárovi v prípadoch mimoriadneho hospodárstva
- starať sa, aby dokumenty farnosti, ktoré sa týkajú hospodárskej sféry farnosti boli zodpovedne archivované vo farskom archíve a potrebné dokumenty i v archíve diecéznej kúrie
Pastoračná rada farnosti – kňazi, rehoľníci a laici, avšak iba takí, ktorí patria na základe nejakého titulu, do farnosti; sú ustanovení za členov pastoračnej rady a ich úlohou je spolupracovať v špecifickej sfére: pastoračné aktivity
Členovia: tí, čo zo svojho úradu majú účasť na pastoračnej službe vo farnosti (zrkadlo farnosti .. majú byť zastúpené všetky vrstvy farnosti)
- má spolupracovať na promócii pastoračných aktivít
- podávať návrhy na riešenie problémov farárovi, diecéznemu biskupovi
- študovať pastoračné problémy farnosti
Moc: organizmus a nástroj spoluzodpovednosti Božieho ľudu pri správe farnosti; má iba konzultačný charakter
- ustanovenie pastoračnej rady nie je povinné zo všeobecného práva (povinnými ich môže urobiť diecézny biskup svojím rozhodnutím)
Správca kostola – kňaz, ktorý nie je správcom ani farského kostola, ani kapitulského kostola, ani kostola, ktorý je spojený s nejakou rehoľnou komunitou, nie je podriadený farárovi, na území, ktorého sa kostol nachádza, čiže vo vzťahu k nemu požíva značnú autonómiu a je podriadený priamo diecéznemu biskupovi
a) správca kostola, ktorý patrí klerikálnemu inštitútu zasväteného života pápežského práva
b) správca kostola, ktorý je seminárskym kostolom alebo kostolom, ktorý patrí nejakému kolégiu klerikov
c) správca kostola, ktorý je kostolom nejakej komunity alebo osobitnej skupiny veriacich
d) správca iného kostola
Fakulty správcu kostola:
- má zakázané: vykonávať všetky tzv. farárske úkony
- má dovolené: vykonávať bohoslužby, aj slávnostné, pohrebné
- osobitné okolnosti: určí miestny ordinár
Úlohy správcu kostola:
- povinnosť starať sa: aby bohoslužby konané v jeho kostole boli vysluhované s úctou; aby omšové záväzky boli verne napĺňané...
- stanovisko správcu kostola: súhlas na stavbu nového kostola má dávať diecézny biskup
- štatúty sanktuária
Duchovný správca – kňaz hodnosti presbytera, ktorému je zverená do pastoračnej starostlivosti nejaká špecifická komunita alebo skupina veriacich
b) väzenský duchovný správca
c) námorný duchovný správca
d) duchovný správca domu rehoľného laického inštitútu
e) duchovný správca pre emigrantov, utečencov, kočovníkov
f) duchovný správca nejakej komunity veriacich
Fakulty: tie, ktoré mu boli udelené partikulárnym právom, delegované a vyplývajúce z jeho úradu
13.Inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života: definícia a typológia. Duchovné patrimónium zakladateľa. Definícia evanjeliových rád chudoby, čistoty a poslušnosti podľa kódexu. Zákony IZŹ a SAŽ. Nadobudnutie a strata rehoľného stavu.
Inštitúty zasväteného života – zasvätenie sa Bohu ako forma kultu, dokonalejšie nasledovanie Krista pod vplyvom Ducha Sv., zachovanie evanjeliových rád, ....
- stabilnosť, slobodný výber tejto formy života, zloženie sľubu, zachovávanie vlastných noriem
a) rehoľné inštitúty zasväteného života – rehoľný život (zasvätenie celej osoby), zasvätenie je znakom celej osoby, obetný charakter zasvätenia
- vykonanie verejného sľubu čistoty, chudoby poslušnosti; život komunitným spôsobom života; verejne vydávať svedectvo; život v istej separácii os sveta
Prijatie: kandidát vykonaním rehoľnej profesie (sľub) a môže byť dočasná alebo večná (nesmie byť menej ako tri roky a viac než deväť rokov)
- podmienky dočasnej profesie: vek 18 rokov, platný noviciát, pripustený k profesii kompetentným predstaveným
- podmienky večnej profesie: vek 21 rokov, absolvovanie dočasnej profesie (min 3 roky), pripustenie k profesii kompetentným predstaveným, sloboda kandidáta
Povinnosti a práva členov:
- právo i povinnosť nasledovať Krista tak ako je to stanovené v štatúte inštitútu; právo i povinnosť užívať prostriedky duchovného rastu; právo i povinnosť žiť v spoločenstve; užívať masovokomunikačné prostriedky je možné, ale s mierou; klauzúra: spoločná – pre každý rehoľný dom + prísnejšia – pre kontemplatívne kláštory + pápežská – pre kláštory mníšok zasvätené kontemplácii + štatútová – pre iné kláštory mníšok; zachovávanie chudoby; právo a povinnosť nosiť habit, pretože je znakom zasvätenia a chudoby; nesmie prijímať úlohy mimo rehoľného inštitútu bez dovolenia kompetentného predstaveného; iné povinnosti; apoštolát členov: apoštolát môže byť rôzny a členovia si ho majú verne plniť; podriadení diecéznemu biskupovi
b) sekulárne inštitúty zasväteného života
- zasvätenie, prijatie záväzku žiť evanjeliové rady prostredníctvom zaväzujúceho úkonu, sekularita, zameranie na apoštolát
- najvyšší predstavený: trvalý člen inštitútu, nevlastnia cirkevnú moc
Prijatie: inkorporácia (prijatie záväzku žiť evanjeliové rady vykonaním zaväzujúceho úkonu) absolvovanie skúšobnej doby
Strata: tak isto ako v rehoľnom inštitúte pre prestúpenie, pre odchod a pre vylúčenie
Spoločnosti apoštolského života– spoločný cieľ = apoštolát
Podstatné prvky: komunitný spôsob života, apoštolský cieľ, život podľa evanjeliových rád, ktorý na seba členovia príjmu
14.Kánonické pojmy: heréza, schizma, apostázia. Katolícke školy a katolícka univerzita. Učitelia na katolíckej škole a katolíckej univerzite. Cirkevná univerzita a cirkevná fakulta. Kánonické poverenie (lat. missio canonica). Cirkevné magistérium riadne a slávnostné. Nihil obstat a imprimatur.
Herézou sa nazýva po prijatí krstu tvrdošijné popieranie nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej;
Apostázia je odvrhnutie kresťanskej viery ako celku.
Schizma je odmietnutie podriadiť sa Najvyššiemu veľkňazovi alebo odmietnutie spojenia s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení.
Kán. 796 - § 1. Medzi prostriedkami na zveľaďovanie výchovy majú veriaci vysoko hodnotiť školy, ktoré sú rodičom pri plnení výchovnej úlohy hlavnou pomocou.
Kán. 796 - § 2. Je potrebné, aby rodičia úzko spolupracovali s učiteľmi škôl, ktorým zverili deti do výchovy; učitelia však pri plnení svojej povinnosti majú dôverne spolupracovať s rodičmi, ktorých treba ochotne vypočuť, a ich združenia alebo zhromaždenia sa majú organizovať a vysoko vážiť.
Kán. 797 - Je potrebné, aby rodičia mali vo výbere škôl pravú slobodu; preto sa veriaci musia starať o to, aby občianska spoločnosť túto slobodu rodičom priznávala a pri zachovaní distributívnej spravodlivosti ju aj podporou chránila.
Kán. 798 - Rodičia majú zveriť deti tým školám, v ktorých je postarané o katolícku výchovu; ak to nemôžu urobiť, sú povinní postarať sa, aby sa ich náležitá katolícka výchova zabezpečila mimo školy.
Kán. 799 - Veriaci sa majú domáhať, aby v občianskej spoločnosti zákony upravujúce formáciu mládeže zaisťovali i jej náboženskú a mravnú výchovu podľa svedomia rodičov v samých školách.
Kán. 800 - § 1. Cirkev má právo zakladať a viesť školy akéhokoľvek odboru, druhu a stupňa. § 2. Veriaci majú propagovať katolícke školy a podľa svojich síl poskytovať pomoc na ich založenie a udržiavanie.
Kán. 801 - Rehoľné inštitúty, ktorým je výchova vlastným poslaním, verne sa pridržiavajúce tohto svojho poslania, majú sa snažiť venovať sa katolíckej výchove aj pomocou svojich škôl, založených so súhlasom diecézneho biskupa.
Kán. 802 - § 1. Ak nie sú k dispozícii školy, v ktorých sa poskytuje výchova, preniknutá kresťanským duchom, úlohou diecézneho biskupa je postarať sa, aby sa založili. § 2. Kde je to potrebné, diecézny biskup sa má postarať, aby sa založili aj odborné a technické školy, ako aj iné, ktoré vyžadujú zvláštne potreby.
Kán. 803 - § 1. Katolíckou školou sa rozumie tá škola, ktorú vedie kompetentná cirkevná vrchnosť alebo verejná cirkevná právnická osoba alebo ktorú cirkevná vrchnosť písomným dokumentom za takú uznáva. § 2. Je nutné, aby sa výuka a výchova v katolíckej škole opierala o zásady katolíckej náuky; učitelia sa majú vyznačovať správnou náukou a bezúhonnosťou života. § 3. Nijaká škola, hoci skutočne katolícka, nemá niesť názov katolícka škola, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná vrchnosť.
Kán. 804 - § 1. Cirkevnej vrchnosti podlieha katolícka náboženská výuka a výchova, ktorá sa poskytuje v akýchkoľvek školách alebo sa zabezpečuje prostredníctvom rozličných spoločenských oznamovacích prostriedkov; úlohou Konferencie biskupov je vydávať pre túto oblasť činnosti všeobecné normy a úlohou diecézneho biskupa je usmerňovať ju a dozerať na ňu. § 2. Miestny ordinár má horlivo presadzovať, aby náboženská výuka v školách, aj nekatolíckych, bola zverená učiteľom, ktorí vynikajú pravou náukou, svedectvom kresťanského života a pedagogickým umením.
Kán. 805 - Miestny ordinár má právo vymenúvať alebo schvaľovať učiteľov náboženstva pre svoju diecézu a takisto, ak sa to vyžaduje z náboženského alebo mravného dôvodu, ich odvolávať alebo naliehavo žiadať, aby boli odvolaní.
Kán. 806 - § 1. Diecéznemu biskupovi prislúcha právo dozerať na katolícke školy nachádzajúce sa na jeho území a vizitovať ich, aj tie, ktoré založili alebo riadia členovia rehoľných inštitútov; takisto jemu prislúcha vydávať predpisy, ktoré sa týkajú všeobecného poriadku katolíckych škôl; tieto predpisy platia aj pre školy, ktoré riadia tí istí členovia, ale pri neporušení samostatnosti vnútorného vedenia týchto škôl.
Kán. 806 - § 2. Moderátori katolíckych škôl sa pod dohľadom miestneho ordinára majú starať, aby výuka, ktorá sa v nich podáva, sa z vedeckého hľadiska vyznačovala aspoň takou úrovňou ako v iných školách kraja.
Katolícke univerzity a iné inštitúty vyššieho štúdia
Kán. 807 - Cirkev má právo zakladať a riadiť univerzity, ktoré majú prispievať k vyššej kultúre ľudí a plnšiemu rozvoju ľudskej osoby, ako aj k plneniu učiacej úlohy samej Cirkvi.
Kán. 808 - Nijaká univerzita, hoci skutočne katolícka, nemá mať titul alebo názov katolícka univerzita, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná vrchnosť.
Kán. 809 - Konferencie biskupov sa majú starať, aby ak je to možné a užitočné, boli univerzity alebo aspoň fakulty, na ich území vhodne rozmiestnené, na ktorých sa majú skúmať a prednášať rozličné disciplíny, ale pri zachovaní ich vedeckej samostatnosti a neporušení katolíckeho učenia.
Kán. 810 - § 1. Povinnosťou vrchnosti kompetentnej podľa štatútu je postarať sa, aby na katolíckych univerzitách boli vymenúvaní vyučujúci, ktorí okrem vedeckej a pedagogickej súcosti vynikajú celistvosťou náuky a bezúhonnosťou života, a ak tieto požiadavky nespĺňajú, aby boli z úlohy odvolaní pri zachovaní postupu, určeného v štatúte.
Kán. 810 - § 2. Konferencia biskupov a diecézni biskupi, ktorých sa to týka, majú povinnosť a právo dozerať, aby sa na týchto univerzitách verne zachovávali zásady katolíckej náuky.
Kán. 811 - § 1. Kompetentná cirkevná vrchnosť sa má starať, aby sa na katolíckych univerzitách zriadila fakulta alebo inštitút, alebo aspoň katedra teológie, na ktorej sa majú konať prednášky aj pre laických študentov.
Kán. 811 - § 2. Na každej katolíckej univerzite sa majú konať prednášky, na ktorých sa majú rozoberať hlavne tie teologické otázky, ktoré súvisia s disciplínami týchto fakúlt.
Kán. 812 - Je nutné, aby tí, ktorí na akýchkoľvek inštitútoch vyšších štúdií prednášajú teologické disciplíny, mali mandát kompetentnej cirkevnej vrchnosti.
Kán. 813 - Diecézny biskup má mať veľkú pastoračnú starostlivosť o študentov aj zriadením farnosti alebo aspoň pomocou kňazov, trvalo na to určených, a má sa postarať, aby pri univerzitách, aj nekatolíckych, boli katolícke univerzitné strediská, ktoré by mládeži poskytovali pomoc, predovšetkým duchovnú.
Kán. 814 - Predpisy, stanovené pre univerzity, sa rovnakým spôsobom vzťahujú aj na iné inštitúty vyšších štúdií.
Cirkevné univerzity a fakulty
Kán. 815 - Cirkvi patrí, na základe úlohy ohlasovať zjavenú pravdu, aby mala vlastné cirkevné univerzity alebo fakulty pre výskum posvätných disciplín alebo s posvätnými spojených a na vedecké formovanie študentov v týchto disciplínach.
Kán. 816 - § 1. Cirkevné univerzity a fakulty môžu byť ustanovené iba Apoštolskou stolicou zriadením alebo schválením, ktoré udelila; jej prislúcha aj ich vyššie riadenie.
Kán. 816 - § 2. Každá cirkevná univerzita a fakulta musí mať svoj štatút a študijný poriadok, schválený Apoštolskou stolicou.
Kán. 817 - Akademické stupne, ktoré majú mať v Cirkvi kánonické účinky, nemôže udeľovať žiadna univerzita alebo fakulta, ktorá nie je zriadená alebo schválená Apoštolskou stolicou.
Kán. 818 - Predpisy, stanovené pre katolícke univerzity v kán. 810, 812 a 813, platia aj pre cirkevné univerzity a fakulty.
Kán. 819 - Pokiaľ to vyžaduje dobro diecézy alebo rehoľného inštitútu, ba i celej Cirkvi, diecézni biskupi alebo kompetentní predstavení inštitútov musia na cirkevné univerzity alebo fakulty posielať mladíkov klerikov aj členov, ktorí vynikajú povahou, čnosťami a nadaním.
Kán. 820 - Rektori a profesori cirkevných univerzít a fakúlt sa majú starať, aby si rozličné fakulty univerzity, pokiaľ to predmet dovoľuje, vzájomne pomáhali a aby medzi vlastnou univerzitou alebo fakultou a inými univerzitami alebo fakultami aj necirkevnými bola vzájomná spolupráca, v rámci ktorej majú spoločnou prácou, zhromaždeniami, koordinovanými vedeckými výskumami a inými prostriedkami prispievať k väčšiemu rozvoju vied.
Kán. 821 - Konferencia biskupov a diecézny biskup sa majú postarať, aby tam kde je to možné, sa zakladali vyššie inštitúty náboženských vied, na ktorých sa majú vyučovať teologické a iné disciplíny, ktoré sa vzťahujú na kresťanskú kultúru.
Komentáre